Barcelona street photographed by Christopher Anderson using the Canon EOS M5

Domov

Fotoreportér a samouk Christopher Anderson sa narodil v Kanade, vyrástol v západnom Texase, aby sa v dospelosti stal jeho domovom New York. Tento člen prestížnej agentúry Magnum Photos a až donedávna prvý a jediný rezidenčný fotograf časopisu New York Magazine sa nedávno usadil spolu so svojou rodinou v Barcelone. Zastihli sme ho pri preskúmavaní nového prostredia, keď sa snažil objaviť ten správny prístup k domovu, pouličnej fotografii a k tomu, čo pre neho predstavuje dobrý záber.

Cesta domov

Chris chápe domov ako spojenie – s rodinou, zvukmi a rytmami ulice a s ľuďmi z okolia. Cesta k tomu, aby toto miesto objavil, však bola dosť dlhá.

„Domov, kde som vyrástol, som opustil vo veľmi rannom veku. Odvtedy som žil na mnohých rôznych miestach, cestoval po svete a objavoval cudzie krajiny. Zvedavosť a zmysel pre dobrodružstvo ma poháňali ďalej. Pri pohľade späť mi to však tiež pomohlo objaviť zmysel domova.“

„Než som mal rodinu, takmer neustále som cestoval. Môj život bol sústavný pohyb. Domov pre mňa predstavovalo to miesto, kde som sa ráno zobudil. Dá sa povedať, že som bol bez domova, hoci som platil nájom. Jednoducho som na každom mieste mal pocit, ako keby som tam nepatril. Za neustálym pohybom sa však skrývalo hľadanie miesta, kam by som mohol patriť, ktoré by som mohol volať domovom.“

„Narodenie syna a publikácia knihy SYN, ktorú som o ňom vytvoril, ma prvýkrát donútili všímať si moje bezprostredné okolie. Až v tom momente som pochopil, že domov neznamená konkrétne miesto, obec alebo dom. Domov je intímny priestor, ktorý zdieľam s ľuďmi, ktorých milujem.“

„Všetky cesty a fotografie až do toho momentu boli prípravou na vytvorenie snímok môjho syna. Dodali mi to, čo som vždy hľadal vo fotografii – skutočné prepojenie medzi univerzálnym zážitkom a vlastným individuálnym pohľadom.“

„Od publikácie knihy SYN mám pocit, že veľká časť mojej práce pokračuje v skúmaní pojmu domova. Ako keby som sa pohyboval v koncentrovaných kruhoch z východiskového jadra mojej rodiny. Barcelona je ďalším miestom na tejto osobnej cesty. Stále fotografujem svoj domov – ide len o ďalšie miesto, kde to robím.“

Vytváranie emocionálnych prepojení

Chris popisuje fotografovanie ako „nástroj, ktorý ma prepája s fotografovaným objektom“ a ako „príležitosť vytvoriť nové spojenia a spoznať samého seba“. Pripúšťa však, že požadovaná kvalita emocionálneho prepojenia – ten vzácny moment plný zimomriavok – neprichádza okamžite.

„Keď sa pozerám na staré fotky, ktoré som vytvoril na miestach pre mňa neznámych, vidím v nich prvok objavovania nových priestorov. Všetko vyzerá ohromujúcou s nádychom čerstvosti a exotickej novosti. Keď však prekonám tieto úvodné pocity a spoznám určité miesto viac a hlbšie, až potom začnú vznikať skutočne kúzelné obrázky.“

„Keď som napríklad začal tvoriť fotky pre projekt, z ktorého sa neskôr stala moja kniha SYN, neuvažoval som nad tým v profesionálnom kontexte. Bol som jednoducho otcom, ktorý fotografuje svoju rodinu. Prekvapilo ma, ako organicky tieto obrázky zapadali do mojej tvorby. Uvedomil som si, že práve oni predstavujú to, čo som vo svojej fotografickej tvorbe hľadal. Nesnažil som sa vytvoriť pekné snímky. Len som pozoroval niečo, s čím som mal dôverný vzťah. To isté platí vždy, keď niečo fotografujem. Čím lepšie niečomu rozumiem, tým sú moje fotky viac späté s daným objektom a o to viac vyjadrujú skutočné emócie.“

„Keď si počas úpravy prezerám svoje fotografie, nehľadám dokonalé svetlo, kompozíciu alebo expozíciu. Hľadám obrázok, ktorý má zarazí a zatrasie mnou, ktorý ma zasiahne emocionálne. To je tiež ten jediný spôsob, ako môže fotka zaujať aj niekoho ďalšieho – ak v nich rozohrá rovnakú strunu.“

„Všetky triky s kombináciou svetla, farieb atď. sú v konečnom dôsledku iba cukrovou vatou. Nič z toho neprispeje k tomu, aby fotka na vás pôsobila. Je to len nastrojenie sa na prehliadku. Vždy dúfam, že ku skutočnej podstate určitej snímky si dokáže nájsť vzťah každý. Niekedy ide o niečo, čo ani nedokážete vysvetliť, vysloviť alebo na to ukázať – napriek tomu to tam je. Je to zázrak, vďaka ktorému jedna fotka zatieni ostatné a nájde si cestu ako zažiariť. Každý dokáže vytvoriť peknú fotku, to mi však nestačí. Chcem, aby moje fotky podnecovali k hlbšiemu vzťahu.“

„Moje dielo pozostáva z rôznorodých tém od vojnovej fotografie po portréty a k tomu všetko medzi tým. Hovorím mnohými vizuálnymi jazykmi. Domnievam sa však, že existuje jeden prvok, ktorý ich všetky spája – ten istý typ emocionálneho prepojenia.“

Poézia ulice

Chris nám vysvetlil, že počas vytvárania vzťahu k neznámym ľuďom a miestam v Barcelone bolo jeho cieľom to, čo opisuje ako senzualitu a poéziu ulice:

„Krása pouličnej fotografie spočíva v tom, že vám dáva právo pozorovať a vytvárať prepojenia. Pouličná fotografia je samostatná disciplína – podobne ako hra na hudobný nástroj – a súčasťou tejto praxe je pravidelné pozorovanie. Je to trochu ako ladenie rádia – najskôr znie iba statický šum, až zrazu započujete zvuk hudby a cítite rytmus miesta, na ktorom sa nachádzate. Nedokážem to opísať nijako inak, než ako zmyslový pôžitok.“

„Ulice sú plné zázračného prachu padajúceho na vaše fotografie – možno ide o svetlo, možno o kompozíciu, ktorá im dodá život. Obzvlášť svetlo dokáže premeniť celú scénu a zafarbiť ju žiarou, ktorá akoby prichádzala z iného sveta. Tým dodá situácii niečo viac ako iba farby, akciu alebo rozloženie príslušného priestoru. Po dobrom svetle pátram dlho, no mám pocit, že je to intuitívne – ide o niečo, čo musíte cítiť, nielen vidieť. Svetlo presahuje samotný okamih.“

„V konečnom dôsledku sú moje fotografie odrazom mojich skúseností (či ich nedostatku). Keď som vonku v uliciach, dúfam, že zachytím poéziu a nie spravodajský záznam. Keď sa všetko spojí na jednom obraze – ako napríklad dievča s čiernobielym tričkom a dramatickými červenými vlasmi kráčajúce do neuveriteľne tmavých tieňov na žeravej úzkej uličke – to je poézia.“

Dobrý fotoaparát

Na zachytenie poézie ulíc Barcelony používal Chris fotoaparát EOS M5. Ide o novú zrkadlovku bez zrkadla od spoločnosti Canon s kompaktným a odľahčeným dizajnom, ktorá spĺňa mnohé z jeho požiadaviek na dobrý fotoaparát – jednoduché používanie, vynikajúca prenosnosť a povestná prvotriedna výkonnosť.

„Ovládanie dobrého fotoaparátu by malo pôsobiť prirodzene. Potrebujem rýchlo reagovať na scénu a nemám čas rozmýšľať nad mechanikou – to dokáže pokaziť mágiu celého záberu. Dôležitejšie než technické parametre fotoaparátu je to, aby mi umožnil zachytiť emocionálne prepojenie. Malý a ľahký fotoaparát, akým je EOS M5, je obzvlášť vynikajúcou voľbou pri dlhých prechádzkach. Pri fotení v Barcelone som napríklad prešiel až 8 kilometrov!“

„Kedysi som pracoval na stavbách. Všetci tam nosili so sebou vlastné kladivo, ktoré poznali a v ruke pôsobilo pohodlne. To isté platí aj pre fotoaparát. Potrebujem vedieť, ako bude reagovať, a jeho ovládanie musí byť pohodlné. Jedine tak sa môžem spoľahnúť na to, že bude fungovať ako predĺženie mojich rúk a očí. Musím mať istotu, že udrie klinec po hlavičke! Fotoaparát EOS M5 to dokázal.“