Fotograf extrémnych športov Richard Walch je rovnako spokojný, keď sa vykláňa z helikoptéry, ako keď zvoľna kľučkuje dolu svahom, len ak sú výsledkom zábery, pri ktorých sa vám zježia vlasy a rozbúši srdce. Jeho fotografická vášeň sa zrodila pri snoubordovaní s priateľmi a je stále rovnako silná ako v jeho 16-tich rokoch, keď mu v novinách vytlačili prvú fotografiu.
V tomto rozhovore nám prezradí princíp svojho kreatívneho prístupu, ako sa mu podarilo získať jeho najlepší záber, aj kde hľadá inšpiráciu.
Profesionálnemu fotografovaniu sa venujete od svojich 16-tich rokov. Ako ste v sebe objavili vášeň pre fotografovanie?
„Vášeň pre fotografovanie sa vo mne prebudila šťastnou náhodou, keď som prestúpil na inú školu, a v tej mali profesionálnu fotokomoru. Strávil som v nej veľa času, čo síce neprospievalo mojim známkam, ale veľmi mi to pomohlo pri fotografovaní. Začínal som s fotoaparátom Canon EOS-1N, a dnes mám model Canon EOS-1D X Mark II. Zároveň som zvykol tráviť všetky víkendy v horách snoubordovaním. Môj pôvodný plán bol stať sa sponzorovaným snoubordistom, ale je pravdou, že som na to nebol dosť dobrý. Preto som si povedal: „OK, keď na to nemám, budem aspoň fotografovať kamarátov, ktorí sú v snoubordingu skutočne dobrí.“
Čo je na fotografovaní zimných športov najťažšie?
„Musíte byť dobre organizovaný a pripravený na záber. Nikdy som neabsolvoval oficiálny fotografický výcvik, spravil som asi všetky chyby, ktoré si viete predstaviť, ale vždy som sa snažil ich nezopakovať. Jednou z mojich najťažších skúseností bolo, keď som sa po skončení školy vydal do mesta Whistler v Kanade. Fotografoval som tam týždeň na film, potom som zašiel do laboratória vo Vancouveri a nechal som im tam 10 cievok, a keď som sa po ne vrátil, všetky fotografie boli podexponované o tri stupne, pretože som na fotoaparáte omylom nastavil hodnotu ‒3. Takže všetky tie skvelé zábery vyšli nazmar, pretože boli o tri stupne tmavšie, ako bolo potrebné. Keďže som používal analógový film, nešlo to nijako opraviť. Viac sa mi to už nikdy nastalo.“
Ako má byť človek organizovaný?
„Jedna vec, ktorej skutočne venujem veľkú pozornosť, je kam sa potrebujem dostať, ako byť pritom v bezpečí a ako sa pripraviť na záber. Pri fotografovaní v teréne či na horách musíte sledovať všetko okolo, a to aj pri obyčajnom autoportréte. Buďte opatrný, pozorne sledujte všetko, čo robíte, a potom vezmite fotoaparát a nasnímajte záber.“
"Nikdy som neabsolvoval oficiálny fotografický výcvik ‒ spravil som asi všetky chyby, ktoré si viete predstaviť, ale vždy som sa snažil ich nezopakovať."
Občas sa určite dostanete aj na riskantné miesta. Poviete nám niečo o svojom doteraz najlepšom úlovku z fotografovania zimných športov?
„Odkedy som začal s fotografovaním zimných športov a snoubordingu, sníval som o výlete na Aljašku. Na Aljašku však nemôžete ísť len tak na náhodu – musíte byť súčasťou dobre organizovaného tímu. Preto som tam vycestoval s poprednými európskymi lyžiarmi zo skupiny Legs of Steel (Nohy z ocele). Vydali sme sa na heli-skiing do Haines – najlepšieho aljašského miesta na freeriding. Sneh sa tu drží aj na zvislých stenách [obrázok nižšie], takže tu môžete jazdiť pod sklonmi, aké nenájdete nikde inde na svete. Tlak je tu extrémne vysoký, keďže športovci zaplatia okolo 10 000 až 15 000 € za šesť až desať zjazdov, takže keď fotografujete cez otvorené dvere helikoptéry, nemôžete si dovoliť nič pokaziť. Všetko vyšlo na výbornú – krkolomné zjazdy sa všetkým podarili a nikto sa nezranil.“