Ešte pred pár mesiacmi to bolo všetko otázne, nik nečakal situáciu, ktorá nastala, a odpoveď na to bola neistá. S mojím zameraním som však neutrpel ako možno svadobný alebo eventový fotograf. A tak môžem povedať, že som naďalej v pozícii, kedy ľudia zapálení pre fotku ešte stále môžu závidieť mne. Byť profesionálnym fotografom v dnešnej dobe je čoraz náročnejšie, avšak skúsenosti, pokrok v oblasti techniky a rozširujúci sa kruh správnych ľudí vyrovnávajú misky váh.
Vždy som chcel robiť na projektoch, ktoré sú stále väčší a väčší cirkus, takže odpoveď by mala byť reklama. Atmosféra na väčšom sete je nezameniteľná. Keď všetko funguje, cítite nadšenie a energiu od ľudí, ktorí stoja za vami a sledujú náhľady. A ja to môžem sledovať z „prvej rady“ cez hľadáčik.
Od príchodu rady R som už mirorless nepustil z ruky. Takže ako primárne telo používam Canon EOS R. Mám taký pocit, že to isté sa mi stane aj s EOS R5. Často mám na tele Canon RF 15−35 mm f/2,8 L IS USM. Ako druhé telo je u mňa Canon 5D Mark IV, zvyčajne so svätou 24−70 alebo 70−200 mm. Po nejakom čase však opäť narastá čas na bajonete pevnej 50 mm a 85 mm.
Visual Gang (VG) zastrešuje všetko až po prvé cvaknutia uzávierky. Následne to je chvíľu na nás a potom zas kolotoč, až kým nezaplatíme DPH z daného projektu. VG nie je len byrokratický nárazník. Bez toho, aby sme mali firmu, by sme nevedeli, ako sa k firmám správať. VG je rozdelený na dve časti. Fotografickú vediem ja a všetko spojené s videom si šéfuje spoločník Ondrej Hajník. Funguje to hlavne na dôvere, či už interne alebo smerom od klienta ku nám. Máme to šťastie, že naším hlavným marketingovým nástrojom je referencia.
Všetko je to postavené na skúsenostiach. Fotograf, ktorý si dá námahu prísť na workshop, je istotne zapálený fanúšik fotografie a pravdepodobne má prelúskaných veľa tutoriálov na YouTube. Avšak praktická informácia z prvej ruky má inú hodnotu. Raz sa mi stalo na workshope v Prahe, že ľudia nepoznali moju robotu a po úvodných slidoch prezentácie na každú fotku pokladali toľko otázok, že sa z workshopu stala prednáška. Môže za to aj to, že pri svojich fotografiách používam pomerne veľké množstvo techniky, ku ktorej nemajú bežne ľudia prístup, a tak je pre nich omnoho väčší prínos know-how.
Väčšina mojich fotografií stojí na svetle. Takže niekedy je najprv svetlo, potom kreativita, ale veľakrát to ide ruku v ruke. Keď' používate špičkovú techniku a nie ste odkázaný len na prirodzené svetlo, dáva vám to veľa možností na edit. Ja sa však držím pravidla, že menej je viac. Občas moje fotky vyzerajú ako po hodinách vo Photoshope, ale za plasticitu môže práve svetlo. Moje úpravy tak v rýchlosti pozostávajú na základnom edite v LR, retuši a na bodovom pracovaní s hĺbkou farieb v PS. Úspešná by mala byť do istej miery prirodzená, hlavne v rámci retuše, všetko ostatné je subjektívne. Pre mňa to znamená súbor pravidiel, ktoré sa občas porušujú.
Momentálne sa teším na projekty, ktoré so sebou prináša status oficiálneho ambasádora. Tie budem mať v rukách iba ja. Ak situácia dovolí, čaká ma niečo v Nemecku, CD covery a chcel by som stihnúť pár športových fotiek do konca roka.
Je to jednoznačne obrovský impulz do profesnej kariéry. Je to šanca, na ktorú som ani len nečakal, o to viac si uvedomujem zodpovednosť a možnosti, ktoré z tohto statusu plynú. Bude to jednoznačne skvelá skúsenosť a verím, že bude pre obe strany prínosná.
Nedávno som sa stal oficiálnym ambasádorom značky Fomei, už toto mi prišlo ako míľnik. Ked' som pred takmer štyrmi rokmi prišiel do Bratislavy, aby som si našiel miesto v tvrdej konkurencii, ani mi nenapadlo, kam to až povedie. Momentálne sa cítim podobne, stojím v bode svojej kariéry, kedy mám už niečo za sebou ale stále mám len 29, kopu energie. Momentálne prechádzam zmenou, na ktorú som dlho čakal, ako pohľad na svetlo alebo k celkovému prístupu k foteniu. Jedna z vecí, ktorá sa ale podarila, je slovenská olympijská kampaň Tokio 2020, ktorá je kvôli nepriaznivej situácii naďalej zamknutá.
Tento rok som fotil cover na nové CD Emmy Drobnej. Set, styling, moodboard a všetko okolo bolo pripravené na ostré slnko. V sekunde ako prišla na Emma na set, slnko zašlo a chvíľu na to začalo pršať. Musel som improvizovať pretože iný termín už nebol. Ak je hudobník, fotograf a team spokojnejší s absolútne rozdielnym výsledkom viac, ako s pripraveným moodboardom, môžme povedať že sa s ním spolupracuje najlepšie?! Avšak nemôžem vynechať herečku Janku Graňák Kovalčíkovú, pretože fotenia s ňou patria medzi tie najviac komunikačne uvoľnené, čo je vždy na fotkách vidieť.
Myslím, že nielen vo fotke ale všeobecne platí, že všetko je o detailoch. Z priemernosti sa dá postupom času vypracovať aj vďaka ľuďom a objektom, pred objektívom. Je omnoho jednoduchšie fotiť s profíkmi, v rámci akéhokoľvek zamerania, od športu až po CEO nadnárodnej spoločnosti, ktorý má v tvári silnú skúsenosť. To posúva aj fotky a fotografa. Stačí, ak rovnaký set odfotíte s helperom, ktorý vám na fotení pomáha a ten istý set s olympionikom. Rozdiel zaručene poznáte. Edit a retuš, tam sa to môže tiež ukázať. Či sa človek pozerá viac do hľadáčika alebo do photoshopu. Samozrejme aspektov je nespočetne, rovnako ako druhov fotografie, kde platia iné pravidlá. Cením si prácu od Branislava Šimončíka, Dana Vojtecha, zo sveta Pari Dukovic, Ken Hermann. Ich tvorbu sledujem dlhšiu dobu.
Rád sa zamýšľam čo by sa dalo ešte zlepšiť. Rozlíšenie, kompaktnosť, rýchlosť sú samozrejmosťou. Pred 20 rokmi bolo nepredstaviteľné odfotiť čo dnes zvládne najzákladnejší model. Už teraz s príchodom mirrorless-ov, prakticky vidíme v digitálnom hľadáčiku reálnu fotku skôr, ako stlačíme spúšť.
Viac o Erikovi: www.visualgang.sk, www.instagram.com/eriktomasak